Adrenalínová dovolenka ( Nina Sobotovičová III.B )
Počas týchto chladných zamračených dní sa často pozerám von oknom, túžiac po dovolenke strávenej v jednom z exotických letovísk s tropickými teplotami ... No vzápätí si spomeniem na to,ako prebiehala naša posledná rodinná dovolenka a zrazu mi vôbec nevadí, že ortuť teplomera sa len tak-tak dokáže vyšplhať nad nulu.
Niežeby sme na spomínanej dovolenke zažívali neznesiteľné horko, jednoducho si len vždy pri spomienke na ňu uvedomím, že najlepšie a nejbezpečnejšie je to predsa len doma, s pevnou pôdou pod nohami.
Začiatkom leta 2011 padlo u nás doma jednohlasné rozhodutie. Na pár dní vyrazíme do Chorvátska a užijeme si aspoň trochu mora a všetkého, čo k príjemnej dovolenke patrí!
Ubytovali sme sa vo Vodiciach, vo veľkom dome, ktorý patril sympatickej rodinke s početným potomstvom. Dom bol síce pomerne ďaleko od pláže, no tento nedostatok nám kompenzovalo vľúdne správanie a úsmevy domácich.
V druhý deň pobytu sme si k moru vzali loďku. Teda nafukovačku,aby som bola presnejšia. Predajca tvrdil, že sa do nej môže pokojne "narvať" 5 pasažierov a všetko bude v poriadku, ale predsa len, ako uvedomelí dovolenkári sme počítali s tým, že každé plavidlo má svoju čiaru ponoru a táto nafukovačka predsa len nie je Titanik (ktorý šiel, koniec koncov, aj tak ku dnu). Preto sme sa veľmi rozumne rozdelili. Mama so sestrou tentokrát zostali ležať na pláži a ja s otcom sme sa vybrali na vyhliadkovú plavbu. Vychutnávali sme si okolitú prírodu a more, ktoré bolo takmer priezračné a do istého momentu naozaj pokojné. Sledovala som pláž, ktorá sa od nás zrazu vzďaľovala neprimerane rýchlo aj napriek otcovmu zručnému veslovaniu. Bolo to zásluhou pomerne silného vetra, ktorý sa znenazdania začal čoraz viac opierať do nášho chatrného plavidla.
Nechcela som tomu venovať prílišnú pozornosť, no bolo nemožné nevšimnúť si, ako sa otcovi čoraz ťažšie bojuje s nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Keď breh už takmer nebolo vidno, spýtala som sa otca, či sa už nechceme vrátiť (zatiaľ žiaden náznak paniky). Povedal, že vietor mu naozaj začína robiť problémy, no povedal to až podozrivo pokojne (tak hej, prvý náznak paniky). Musel to spozorovať, pretože sa ma pokúsil upokojiť : " Neboj , to keby sa nám odtrhlo veslo, až vtedy by sme boli naozaj v pr... a už nedopovedal ;-) Neviem, či máte skúsenosti so zákonom schválnosti, no ja som mala možnosť si ho v tej chvíli vychutnať naplno. Veslo bolo v ťahu. Veselo si plávalo smerom k jachte s podguráženými Nemcami. Bez vesla, proti vetru ... vedeli sme , že máme problém. Možno sme sa mali zachovať inak, no v takej situácii človek asi jednoducho veľmi nerozmýšľa. Otec povedal, že bude plávať po veslo a tak vyskočil z loďky a plával. O chvíľu už našťastie veslo držal v ruke a Nemci si podľa všetkého pripíjali na jeho počesť. No my sme zabudli na menší detajl. Ak otec opustí palubu, spolu s ním zmizne aj akási záťaž. Loďka sa tak stala ešte ľahším terčom pre silnejúci vietor. A tak kým otec plával vo vlnách v oblečení a s veslom v ruke, mňa si vlny hravo otočili a unášali ma niekam (ako som si v tej chvíli v duchu povedala) smerom na Kosovo.
Otec plával v diaľke asi troch kilometrov od brehu, ja som bola minimálne dvakrát tak ďaleko. To bol môj odhad. Bolo to zvláštne, ale v tej chvíli som vôbec nemala strach z toho, že ma vietor unáša do neznáma. Skôr som sa bála o otca, ktorý plával so záťažou a predsa len ho neistila ani len nafukovačka, tak ako mňa. Naznačila som mu , nech ide na breh. Myslím, že pochopil. Aj tak sme obaja vedeli, že už by ku mne nedoplával. Niečo mi asi tiež naznačoval ale veľa som z toho nepobrala. Rozhodla som sa aspoň zavolať o pomoc. Neviem, či sa nedokážem vystrašene tváriť alebo kde som vtedy robila chybu, no všetci čo ma videli a počuli, mi akurát zakývali a plávali ďalej. Možno som vyzerala príliš spokojne s veslom v ruke a nafukovačkou pod zadkom. Nemci na mňa zapískali, všetci sa naširoko usmiali a tiež plávali preč.
V nadchádzajúcich chvíľach som sa pohrúžila do uvažovania nad tým, ako dlho bude asi trvať, kým ma vietor dofúka k brehu a ako sa po srbsky povie, že hľadám slovenskú ambasádu. No v tej chvíli som začula zrejme tie najkrajšie slová na svete (krajšie by už znelo len "tie od Chrisa Louboutina máme tento týždeň v akcii"..no vráťme sa k plavbe...) : " Nepotřebuješ pomoct??" Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo: "Vďaka Bohu, Češka". Zrejme tiež nejaká vyznávačka adrenalínu, lebo sa na nafukovacom lehátku zatúlala až za bóje. Pomohla mi správne natočiť člnok a zatiaľ čo ja som zúrivo čerila vodu jedným veslom, ona zastupovala to stratené na druhej strane. Bola som jej nesmierne vďačná.
Už mi na pomoc prišla aj celá rodinná výprava. Dotiahli ma až na pláž. Ešte nikdy sa mi tak skvostne nechodilo po ostrých kameňoch na brehu ako v ten deň. Hneď počas poobedia som si na pláži vystopovala svoju záchrankyňu a srdečne jej ďakovala. Zvyšok dňa som už len pozerala na člnok, na more, potom znovu na člnok a stále mi nešlo do hlavy,ako je možné, že naša nafukovačka, ktorá hrdo nesie názov Morský vlk, nie je stavaná na takéto krízové situácie.