Ako sa vidím ja, keď mám dobrú náladu – Farby v duši (autocharakteristika) (Zuzana Tesková, III.A)

Nový deň. Slnko vychádza na oblohu a s ním aj moja nálada. Na oblohe sa dá tak krásne maľovať. Je priestranná a je na nej miesto aj pre iných.

V takéto dni cítim, že moja duša prerastá telo a stúpa vysoko nad obzor. Tam sa otvára fialová krabička s kreativitou, modrá s empatiou, zelená je plná harmónie a priateľstva. V najväčšej z nich - jagavo červenej je energia a temperament. Ako tak čas plynie, farby sa do seba vlievajú a maľujú rôzne obrazce. Najskôr kreslia tvár, na ktorej sa jemne pohráva úsmev, modré zafíry plné pochopenia a tiež neposlušné vlnky hladiace líca. Potom pribudnú ďalšie tváre a zrazu je počuť zvonivý smiech viacerých hlasov. To sa otvára zelená krabička, v ktorej sú moji priatelia. Tí ma nabíjajú pozitívnou energiou. Preto je okolo mňa závoj červenej. Vtedy je možné všetko, nikto ma nezastaví kým nedosiahnem svoj cieľ. Sebavedome si kráčam po to, čo mi právom patrí. Lebo si verím. Vtedy mi jemný hlások šepne do ucha, že kto prijíma, musí rovnakým dielom dať. Preto otváram veľkú nádobu s modrou, odtieň empatia. Je čas, aby som kamarátom pomohla ja. Zamotané nitky v ich duši treba nájsť a rozmotať. Občas aj trocha prefarbiť ale to nie je problém, veď farby je tu dosť.

Aha! Tadeto letí pestrofarebný motýľ. Krídla tohto živého umenia plávajú oblohou a ja letím za ním. Zrazu stojím pred veľkou mosadznou bránou. Je jemne pootvorená, tak vchádzam dnu. Mám tu svoje miesto, o tom niet pochýb. Fialová farba sa vlieva do mojich dlaní, ktoré si teraz tak vážim. Vo svojom vnútri cítim dotyk, pohladenie kreativity. Inšpirácia sa prelieva v mojom tele. Predo mnou je pero a papier. O kúsok ďalej maliarske plátno. Za ním počuť vtáčikov spievajúcich povedomú melódiu. Malé víly tancujú a hádžu úsmevy na všetky strany. Neviem kam mám pristúpiť skôr. Typická ja. Nuž, zoberiem to do radu. Je tu veľmi príjemne. Toto je moje špeciálne miesto plné fantázie a snov. Nič tu nie je nemožné.

No začína sa stmievať. Farby trocha pobledli - cítim úzkosť. Pozriem sa dole na zem na malých čiernych mravčekov. Je tam tma a na obzore začína zapadať Slnko. Miesto na oblohe odovzdáva Mesiacu a nastáva noc. Temná a pochmúrna. Obláčik podo mnou sa preborí a ja padám na tvrdú zem.

Zuzana Tesková, III. A