Beletrizovaný životopis (Ľubomír Mrváň, II.A)

Pochádzam z významného rodu, ktorý mal veľký vplyv už v období renesancie. Gianluigi   Mrvagnetti bol veľmi uznávaný architekt. Podieľal sa na stavbách, ktoré dnes ľudia považujú za architektonické skvosty. Jeho najlepším kamarátom bol Leonardo Da Vinci. Spolu chodili na limoncello a potom do neskorej noci vymetali krčmy. Toto dodnes nikto nevie, ale keď boli raz poriadne „pod parou“, tak sa rozhodli že namaľujú toho druhého, ale nie ako obraz, ale ako karikatúru. Keď tie obrazy domaľovali, tak sa na tom zasmiali a zahodili ich do šopy. Poviem vám len toľko, že dnes jednu z tých karikatúr nazývajú „Mona Lisa“ a druhú „Dáma s hranostajom“. 

Bohužiaľ, v mojom rode sa našli aj také trdlá. Jeden z nich bol Pasqualle Mrvagnetti, ale prezývali ho Paco Mrvagnetti. Kvôli nemu bol náš rod z Florencie vyhnaný. Raz Gianluigi Mrváň staval ďalšiu zo svojich nádherných stavieb v meste Pisa. Zavolal na pomoc Paca, pretože Paco bol nezamestnaný a šľachta mu chcela zobrať deti do armády. Chcel od Paca, aby postavil kamenné stĺpy na vybetónovanú plochu, ale až vtedy, keď betón uschne. Paco nepočul poslednú časť vety a postavil stĺpy na ešte neuschnutý betón. Výsledok bol, že veža sa naklonila a rod Mrvagnettiovcov bol vyhnaný z Florencie. Od tej doby sa náš rod veľmi nepresadil.

 Avšak pred šestnástimi rokmi sa udiala veľkolepá vec. 2. Októbra 1994 o 21:30 vykukli modré oči na svet. Narodil som sa, a tým som dostal lístok na bláznivú horskú dráhu nazývanú život. Vstúpil som do rodiny, kde otec je vojak, mama je referentka a mám ešte brata a sestru.

Moja doterajšia jazda nebola prechádzkou ružovou záhradou. Najprv som bol v škôlke. Tú si príliš  nepamätám ale viem, že zmrzlina z mlieka chutí lepšie ako zmrzlina z piesku. Po škôlke som išiel na bojové pole, inak nazývané základná škola. Bola to Základná škola Jána Amosa Komenského v Seredi. Tá ma toho veľa naučila. Napríklad, keď sa hrá v triede futbal, nikdy nestojte pod lampou, mohlo by vám to ublížiť. Po prevzatí vysvedčenia som si tak vydýchol, až to strhávalo strechy niekde na východe Slovenska. Najdôležitejšie však bolo že som prešiel do ďaľšej etapy svojej horskej dráhy, ktorá stále len naberala výšku.

Rozum a myseľ ma akosi naviedli k tomu, aby som podal prihlášku na Gymnázium Vojtecha Mihálika v Seredi. Zo začiatku som sa bál, že to bude taká istá vojna ako na základnej škole, ale zatiaľ tu prežívam najlepšie roky svojho života. Dúfam, že v živote dosiahnem niečo, čo si ľudia budú pamätať na dlhé roky tak, ako mojich predkov Mrvagnettiovcov.

 Ľubomír (Mrvagnetti) Mrváň, II.A