Celkom obyčajný deň (D. Ježová)

Kde bolo tam bolo..žil som ja.

Niečo nie je v poriadku. Za šedými roletami sa už dvíha svetlo - jasné a oslepujúce. Je koniec decembra, takže to je viac ako podozrivé. Mrknem na hodiny a v duchu zavzdychám. Toto nie, určite sa z toho tentokrát nevylížem.                

Schody beriem po dvoch, vlastne sa čudujem, že sa nezrúbem, ale akýmsi zázrakom to funguje. Pripíšem si bod k dobru - Boh ma tu zjavne chce. 

Tenisky si ako tak nazujem, ale nemám čas hľadať kľúče. Preskočím cez bránku, ktorá delí náš a susedkin dom. Tá sa vynorí z okna ešte skôr, ako dopadnem na zem a z celého hrdla na mňa vypľuje. „Hulvát jeden, kedy sa chodí do školy!“ Prisámbohu, keby nepoznám túto pani, myslel by som si, že to hovorí vážne. „Aj ja vás mám rád.“ 

Rozbehnem sa a nevšímam si tváre okoloidúcich, ktorí si už pod nos mrmlú kadejaké malichernosti. Keď sa prirútim na zástavku, nikde ani nohy. Zložím sa na lavičku a čakám. Najbližší autobus ide až o pol hodinu, ale nechce sa mi vracať naspäť domov.    

Keď sa vrútim do triedy, je už dávno polka z druhej hodiny. Všetci sedia strnulo, zatiaľ čo učiteľ  splašene pobehuje pred tabuľou. „Jankovič, meškáte dvadsať minút.“ Myknem hlavou a posadím sa na svoje miesto. Tam už viac spí ako vníma spolužiak Adam. Zložím sa na lavicu vedľa neho a v duchu sa zaprisahám, že tých dvadsaťpäť minút prežijem aj keby som nechcel.                                                                           

Bežím na autobus, vonku je už tma. Pripadám si ako jediný človek na svete, ktorý nevie čo zo sebou a ženie sa do neznáma, bez toho aby si čo len niečo premyslel. Musel som zostať po škole. Z nejakého bezmenného dôvodu. 

Sadnem si na najbližšiu voľné sedadlo a do učí si vopchám štuple od sluchátok. Bezcieľne sa prehŕňam hudbou a svet naokolo mňa mizne. Zrazu som len ja a hlas v mojej hlave, ktorý mi reve do uší. „Človeče, preber sa a urob so sebou niečo!“ Chcem už-už odpovedať, že jedného dňa to príde, ale nikdy sa k tomu neviem dokopať. Ten správny okamih, akosi ešte nenastal. Najprv škola a potom je to rutina...       

Prídem domov a jediné, čo som schopný spraviť je to, že padnem do postele, ako by ma bol zrazil nákladiak. V duchu sa prefackám, ale nefunguje to. Som hrozne unavený. Rozhodnem sa - ráno múdrejšia večera.