Čo rozprával gymplácky snehuliak

Najprv jednu guľu, potom druhú a nakoniec hlavu. Ach, kedy už budem hotový? Keď chcem byť správny snehuliak, musím mať ešte gombíky. Už som bol na toľkých miestach. Vždy keď sa roztopím, na budúcu zimu nasnežím zase niekde inde. Tu som ešte nebol. Na školskom dvore gymnázia ma postavili nejakí blázniví puberťáci.

Mám priamy výhľad na podchod medzi starou a novou budovou. Každú chvíľu tadeto prechádzajú zaujímaví ľudia.

Skoro ráno som zahliadol pár nedočkavých učiteliek, ktoré sa pretekajú, ktorá príde do práce skôr. Postupne prichádzali ospalí žiaci. Nebolo im veľmi do reči, tak som sa im neprihovoril. Keď začala hodina, prebehlo podchodom len zopár oneskorencov. Inak som zostal sám.

Začul som nejaké zvonenie. A zrazu je tu plno. Ako som tak počúval ich rozhovory, stále sa len sťažovali. Koľko majú veľa písomiek, akých majú zlých učiteľov a ako ich otravujú rodičia. Smiech som začul len od niektorých.

Jeeej, oni sa guľujú!! Mám rád guľovanie, ale nie keď na to používajú sneh zo mňa. Najhoršie je to na jar. Sneh sa topí a snehuliaci zostanú poslední neroztopení. A ako deti využijú posledné dni zimy? No predsa guľovaním sa zo snehuliaka!

Zrazu som zbadal pár vysokých rehotajúcich sa chalanov. Veľmi som sa potešil – išli totiž za mnou! No keď do mňa začali šťuchať a pichať, to sa mi už nepáčilo. Veľmi ma bolelo, keď do mňa kopali. Začal som sa zmenšovať.

Nestihol som si uvedomiť, že sa jeden z nich zahnal a dal mi poriadnu facku. Odletela mi hlava. Zdola som videl moje zničené naklonené telo. A tí chalani sa na tom len smiali. Boli veľmi zlí. Keď sa roztopím a zmením na vodu, vytopím im barák!