Ja ešte stále čítam Rebeka Valábková sexta

Je to možné? Už zase čítaš? Nechápem ako môžeš dobrovoľne chytiť knihu do ruky... Ja nečítam ani povinné...

Takáto býva reakcia ľudí, ktorí nás uvidia držať papierové bohatstvo.

No s tým rozdielom, že pre nich sú knihy všeličím možným aj nemožným, len nie bohatstvom.

Z takýchto ľudí by sa v otázke kníh zrazu vykľuli horliví ekológovia. Bez váhania by zrecyklovali všetky zbytočné knihy (takže len povinnú literatúru) napriek tomu, že plasty u nich doma často nepristanú do oddeleného koša.

Chápem. Je ľahšie prispôsobiť sa svetovému „normálu“ a  namiesto knihy si pozrieť jej filmové spracovanie.

A potom sa stáva, že aj zanietení čitatelia často nájdu vo filmoch a seriáloch náhradu za zdĺhavé a namáhavé čítanie.

Možno sa niekto spýta, čo len môže byť na čítaní také namáhavé. Prevracanie stránok nás obvykle príliš nezapotí a tiež sa nedá nazvať posilňovaním.

Takže čo je na čítaní také vyčerpávajúce?

Sústrediť sa, rozmýšľať  a hlavne si predstavovať postavy a situácie, ktoré sa v príbehu vyskytnú. Vyznať sa v tom, kto je kto, kto je s kým a kto robí čo, je niekedy skutočné umenie.

No musím priznať, že siahodlhé opisy rôznych objektov sú niekedy až príliš siahodlhé...

Napriek všetkým zdanlivým nevýhodám čítania, má táto činnosť predsa dačo do seba.

Film vás sotí na gauč, zapchá vám ústa čipsami a pukancami a jednoducho sa vám ukáže. Nemusíte robiť nič, len sledovať ho. Niektoré filmy sú výnimkou a vyprovokujú vo vás rôzne otázky a myšlienky.

Kniha vás sotí na gauč, nedovolí vám jesť (zašpinila by sa) a odhalí vám svoje tajomstvá. Odhaľuje ich postupne a nie vždy najjasnejšie, ale to je na tom to krásne.

Áno, ja ešte stále čítam. Niekedy prečítam tú istú knihu aj viackrát. Nikto ma nenúti (ani sa mi nevyhráža).