Nechaj fantázii priestor (Nina Sobotovičová)

Všetci to poznáme. Po zdĺhavom prebúdzaní zistíme, že na nás za oknami čaká mizerné počasie, sme akýsi nevládni, bez nálady.
Predsa sa však väčšina z nás vždy premôže, vykročí pevnými nohami do toho času-nečasu a odchádza z domova za povinnosťami. 

O to krajší je návrat,vôňa domova,vyhriata izba, do ktorej sa nedostane víchor či mrazivý dážď ani tými najdlhšími ľadovými pazúrmi.

V šere, ktoré sa navečer rozhostí všade okolo, akosi lepšie počujeme svoje myšlienky, vracajúce sa k udalostiam uplynulých dní. Neposedne sa vrtia a predbiehajú jedna druhú ako o závod. Občas sú také podrobné, až sa nám zdá, akoby sme prežívali niektoré chvíle odznovu. Nemusíme však rozmýšľať len nad minulosťou.

Vskutku, takéto chvíle priam vábia k tomu, aby sme popustili uzdu svojej fantázii a nechali myšlienky zaletieť ďaleko dopredu, na miesto, ktoré ani my sami ešte nepoznáme.

To miesto si môžeme zariadiť podľa vlastných predstáv, realizovať sa bez akýchkoľvek obmedzení. Podľa nálady ho môžeme v okamihu celé pretvoriť. Všetko záleží len na nás.

Dôvera a odhodlanie sem prinášajú harmóniu a súzvuk, farbia našu budúcnosť tým najkrajším štetcom. Naopak, strach, úzkosť a obavy nemilosrdne kalia číre vody, zabíjajú krásu a prinášajú so sebou len šeď a prázdnotu. Brána do budúcnosti musí byť preto kovaná zo silných ambícií , predstava nových zajtrajškov zase obohnaná vierou. Vierou v dobro, v seba, v ostatných.

Miesto, o ktorom píšem, je len jedno, a predsa je tu pre každého z nás. Nemá hranice, limity. Na tomto mieste môžeme jednoducho všetko. Nemali by sme ho preto zanedbávať. Jedného dňa nám totiž ukáže, do akej veľkej miery sme dokázali uskutočniť svoje predstavy a sny.