Nepredbiehaj sa! (R.Valábková, septima)

„Keď ti dám peniaze, kúpiš mi hot-dog, fornet...?“ alebo „Pusti ma prosím dopredu...“

Tieto otázky sa najčastejšie ozývajú v stiesnenom priestore nášho školského bufetu.

V momente, keď pred sebou zaznamenáte niekoho známeho, nezáleží na tom, či ste súrodenci, spolužiaci alebo ste len raz do seba omylom drgli na chodbe. Vtedy nerozmýšľate, konáte inštinktívne. 

Zrazu neexistujú žiadne zábrany, vaše lakte sú pripravené. Na odstrkávanie nevinných primánov.

Tí sú poddajní, radšej ustúpia, len aby nevyvolali konflikt a náhodou si nepoštvali nejakého staršieho žiaka.

Niektoré dievčatá zo sekundy a tercie vyzerajú byť staršie odo mňa, preto sa zachovám podľa vyššie uvedeného návodu...Primáni ho majú dobre premyslený.

Vysokí žiaci to tiež majú ľahšie, pretože pôsobia hrozivejšie. Napríklad ja by som nedokázala nejakému  dvojmetrovému štvrtákovi povedať do očí, nech sa postaví za mňa a počká si. Možno aj preto, že by som mu do tých očí nedovidela. Ani na špičkách...

Potom sú tu tí malí, mladší alebo nízki, ale každopádne príšerne drzí. Už pri plávaní davom kričia svoju objednávku, len aby si ju mohli prevziať čo najskôr.

My ostatní sa len neurčito obzeráme okolo seba a snažíme sa nevraziť im facku.

Matulky to majú aj tak najlepšie – stačí im, keď sa na všetkých vpredu pekne usmejú a už si zrazu od tetušky bufetárky berú biele hrozno a pagáčik.

Zaujímavé je, že nikto sa nehnevá na bufetárku, hoci ona by nemala plniť požiadavky predbehnutých. Ju si naopak všetci ochraňujeme a radšej sa pohádame medzi sebou.

A keď je už raz niekto buď pekný, šikovný alebo príliš sebavedomý, tak si zaslúži aj prvý odísť spokojný, no nie?