Niekto (M.Gálová)

Deň pred jesennými prázdninami mal byť ako každý iný deň v škole. Kto však mal vedieť že sa mi to stane? Po hodine fyziky som ešte chvíľu zostala v labáku a vtedy sa to celé začalo.

foto: R.Valábková

Zostala som sama, dopisovala som si ešte nejaké údaje pre laboratórnu prácu.

 Do okien udieral silný vietor, vonku burácala hrozivá búrka. Svetlá začali nepatrne blikať, napokon zhasli. Asi kvôli búrke vypadol prúd. Dvere sa zabuchli. Vykašľala som sa na opisovanie a šla som otvoriť dvere - zamknuté. Skúsila som aj dvere čo vedú do kabinetu, ani tam som moc nepochodila. Srdce sa mi rozbúšilo.

Búchala som a kričala z celého hrdla. Naskočil prúd. Napokon sa dvere otvorili, stál v nich  ten neznámy chalan. Vybrblala som zo seba „dík“  a celá červená som sa radšej pobrala na ďalšiu hodinu. Obzrela som sa na neho, zlovestne sa usmieval. Hrôza mi ochromila myseľ.

 Rozbehla som sa. Rútila som sa dole schodmi ako splašená. Všetci sa obzerali... Prečo? Nebezpečne sa blížil. Musím sa stratiť v dave. S nervami v koncoch som zamierila do bufetu. Ľudí tam bolo nespočetne, oprela som sa o stenu a snažila som sa pozviechať. Zhrozená som sa dívala okolo seba. Všade som videla jeho, v každej tvári. Napokon sa ku mne pristavila spolužiačka:

„Čo sa deje?“

„Je ešte tu?“ Spýtala som sa.

„Kto?“ Nechápavo sa na mňa dívala.

„Pred chvíľou som unikla pred takým jedným čudákom...“

„Netrep... Po schodoch si utekala ako o život, potom  si sa sem vrútila celá bez seba. Nikto ťa predsa neprenasledoval.“

Avšak neverila som jej, pretože spoza jej ramena som videla ako sa spokojne na mne ten niekto smeje.