Paradox internetu (P. Maškovičová)

Práve je hodina výtvarnej. Ako vždy, učiteľka si niečo hovorí a prirodzene, nikto ju nepočúva. Ako by sme aj mohli? Je posledná hodina po namáhavom dni a každý rozmýšľa len nad tým, čo bude robiť doma. Koho by zaujímali už dávno mŕtvi umelci ?

Keď tu si zrazu spomenie: „No a keďže sa blíži koniec školského roka, potrebujem, aby ste mi spravili prezentácie. Tákže,“ dodáva zvýšeným hlasom, aby nás prebrala a popritom listuje vo svojom zošite, „zdá sa, že máte dosť známok, len Mrkvička to má nejaké nahnuté.“ 

Jožko Mrkvička zdvihol hlavu zo stola. To hej - 3, 4 a to musí mať aspoň dvojku, keď chce ísť s kamošmi cez leto von. 

Zazvonilo. Kým sa učiteľka pobalila, dobehol k nej a dohodli sa, že do budúcej hodiny spraví o Leonardovi da Vincim prezentáciu. Ako inak, len čo vyšiel z triedy, na to zabudol. 

A tak musel večer o jedenástej “písať“ prezentáciu. V triede vyvolal Jožkov výtvor výbuch smiechu. Dlhé to bolo – 14 slajdov, aj textu mal dosť – na celú stranu. Dokonca aj obrázky mal. Problém bol v tom, že namiesto tváre starého umelca sa na všetkých usmieval herec Leonardo Di Caprio.

Tak to býva, keď sťahujeme veci na prezentácie, či projekty bez rozmýšľania. Potom sa môže stať, že sa pomýlime. Veď Leonardo ako Leonardo, nie? Našťastie máme veľkú výhodu, že nemusíme chodiť do knižnice, ale môžeme si všetko nájsť na internete. Ale keď už máme možnosť kopírovať – čo nám dosť uľahčuje prácu, prečo si nedáme aspoň tú námahu si to prečítať?