Prestúpila som z umeleckej školy (Simonka Luptáková I.A)

Čo si predstavíte keď niekto povie umelecká škola? Ja si predstavím bláznivých ľudí, farby a úplnú slobodu. Tak nejak vyzerala aj škola, ktorú som navštevovala. Teda takmer.

Najviac ma tam fascinovali ľudia. Farebné vlasy, piercingy všade kde sa dalo a dredy až po kolená. Z každého jedného študenta vyžarovala výnimočnosť. Boli tam ľudia celkom neviditeľní, ale aj takí ktorých meno poznala celá škola. Učitelia boli celkom podobní. Väčšina si so študentami veľmi rozumela.

Škola

Na všeobecnovzdelávacích predmetoch bol oveľa menší nápor ako na odborných. Najmä na predmetoch ako matematika či chémia. Z teoretických predmetov sme toho teda veľa nemali, ale to sa nedalo povedať napríklad o tých praktických. Predmety ako figurálne kreslenie, výtvarná príprava, alebo prax dávali naozaj zabrať. Síce každý si povie, že veď niečo nakreslím, ušijem (v prípade môjho odboru) to mi nezaberie ani hodinku a úprimne aj ja som si to myslela. Veď čo na tom môže byť tak ťažké? No prísť domov o piatej a dokončovať výkresy do desiatej večer bez prestávok na večeru, či rozprávanie sa s rodinou nebolo nič ľahké. Samozrejme, nebolo to každý deň. Skôr to šlo z extrému do extrému. Jeden týždeň som si nemusela ani vymeniť knihy a druhý som nemala čas ani na jedenie. V škole sme bývali väčšinu týždňa osem hodín. Keď sa mi spolužiaci zo základnej školy sťažovali, že majú dvakrát do týždňa sedem hodín, tak som im len potichu závidela.

Každý polrok sme mali komisionálne skúšky. Bolo to niečo ako „malá maturita“. Pred komisiou, ktorú tvorili traja profesori z našej školy sme si museli obhajovať diela z hlavného predmetu- výtvarnej prípravy. Podľa toho sa nám uzatvorila známka z toho predmetu.

Aby sme prešli do ďalšieho ročníka, museli sme spraviť dve práce- ročníkovú a klauzúrne práce.

Ročníkovú prácu sme robili z praxe. V prvom ročníku to bola dámska rovná sukňa a dámsky odevný doplnok. V tejto práci sme opisovali v podstate všetko čo sme sa na praxi naučili.

Klauzúrne práce sa v prvých dvoch ročníkoch robili z výtvarnej prípravy a v treťom ročníku z navrhovania (kostýmová tvorba). Spočívali v tom, že sme celý jeden týždeň maľovali štyri zátišia vo farbách (realistických, teplých, studených a monochromaticky). Tieto práce sme si tiež obhajovali na komisionálnych skúškach.

Kostýmová tvorba

Vravelo sa, že je to najlepší odbor na škole. A aj bol. Zúčastňoval sa niekoľkých súťaží, či už na Slovensku, alebo v zahraničí a takmer vždy obsadil prvé tri miesta. Ateliér vyzeral čarovne. Šijace stroje, figuríny, nite všetkých farieb a to najhlavnejšie- kostýmy. Od historických kostýmov cez rozprávkové až po civilné. Bolo to neuveriteľné. Všade muselo byť čisto aby sa nezašpinili. Na tom si dali profesori mimoriadne záležať.

Keď sa blížila nejaká školská akcia, nahrnuli sa sem žiaci zo všetkých odborov. Vtedy sa ateliér menil na rozprávku. Samozrejme, vtedy mali kostyméri plno práce. Museli ich do toho obliekať, zapisovať o koľko to majú zúžiť/rozšíriť aby im to sedelo, špendliť, strihať, upravovať.

Školské akcie

Školské akcie tiež neboli jednoduché záležitosti. Niekedy sa v škole zostávalo aj 9 hodín aby sa všetko stihlo. Dokonca aj obedové prestávky nám vtedy zrušili, ale namiesto toho nám všetkým kúpili bagety alebo pizze. Predovšetkým museli sedieť kostýmy, potom sa pripravovala choreografia a neskôr masky/líčenie. Vtedy v škole vládol najmä stres a nervozita. Avšak keď sme celý tento zmätok vydržali, boli sme aj odmenení. Okrem skúseností, sme dostali deň voľno a žolíka. Deň voľna sme si mohli vziať ktorýkoľvek ľubovoľný deň, nahrádzal nám vlastne čas, čo sme strávili v škole mimo vyučovania. Dostávali sme ho aj vtedy, keď sme šli na nejakú súťaž, ktorá trvala napríklad cez víkend. Žolík slúžil na to, že sme si mohli vymazať jednu päťku z predmetu, ktorý sme si tiež mohli sami vybrať. Žolíka sme dostali vlastne len raz a to vtedy, keď sa chystalo 50. výročie školy. Samozrejme, že keď sme si tú 5 vymazali, tak sme mali týždeň na to aby sme sa dané učivo naučili a potom nás z neho preskúšali.

Napriek tomu, že som bola na tejto škole pomerne spokojná, začala som premýšľať či sa tomuto budem chcieť venovať aj v budúcnosti a či ma to vôbec uživí. Tak som sa rozhodla, že prestúpim na gymnázium, lebo mám pocit, že z tejto školy mám viacej možností.

Každopádne som rada, že som mohla túto školu navštevovať, získala som veľa nových skúseností, ktoré sa mi v živote ešte určite zídu a umeniu sa chcem na ďalej venovať.

Článok a fotky: Simonka Luptáková