Šanca na útek (Temné časy č.5, Paulína Maškovičová IV.A)
Námestie bolo plné ľudí. Všetci nedočkavo hľadeli na drevené pódium. Hlavná hviezda dňa ešte neprišla, ale všetci boli už nachystaní. Slnko presvitalo cez tmavé mraky, ktoré predpovedali dážď. Pofukoval slabý vietor, ktorý so sebou niesol vôňu búrky.
Ideálny deň na popravu. Už dávno mala začať. Ľudia si znepokojene šepkajú. Na katovi je vidno, aj napriek čiernej maske, ktorá mu zakrýva tvár, že sa začína nudiť. Ozve sa výbuch. Zosypala sa kamenná stena za pódiom. V dave vypukla panika. Všetci kričia a snažia sa dostať čo najďalej od výbuchu. Pochopili, že hlavná hviezda nesúhlasí s programom predstavenia.
Občas sa jednoducho stáva, že si čarodeji rozmyslia svoju popravu. Z diery v stene vykukla za
prášená tvár. Spokojne si prezrela výsledok svojej práce a za hlavou pretiahla aj zvyšok tela.
Tak sa na zničenom námestí objavila mladá čarodejka. Na úteku.
Z diery za ňou sa ozývali výkriky. Neváhala a rýchlo sa rozbehla po kameňoch, ktoré boli nedávno ešte súčasťou múra. Z diery vyliezali nahnevaní vojaci. Zranených a vystrašených ľudí si nevšímali a rozbehli sa za utekajúcou čarodejkou. Chcela sa stratiť v dave, ale každý pred ňou ustupoval. Vyplašene sa obzrela za seba. Uteká k nej celá tlupa namosúrených vojakov. Rozhodne sa ich striasť v uličkách mesta. To, že zablúdi je teraz najmenší problém. Nemôžu ju chytiť, ďalšiu šancu už nedostane.
Bezmyšlienkovo beží uličkami, kým nedorazí k slepej. Cestu jej zatarasuje vysoký múr. Za sebou počuje rýchle a ťažké kroky vojakov. Niet kam ujsť. Nevie si spomenúť na žiadne kúzlo ktoré by ju z tejto šlamastiky dostalo. Na ďalší výbuch nemá dosť síl a má slabú zásobu zaklínadiel.
,,Chceš si zachrániť život?"spýtal sa hlas za jej chrbtom. Prudko sa zvrtne. Bála sa že by to mohol byť vojak, alebo nebodaj lovec. Je to len divný chlap v kapucni. Spýtavo nadvihol obočie akoby hovoril - No?
,,Áno" odpovedala, hoci nevedela načo s ním stráca čas. Musí predsa ujsť, aby ju nechytili. Chlap akoby jej čítal myšlienky povedal:
,,Tak prestaň utekať." Natiahol k nej ruku. ,,Môžem ti pomôcť, ale musíš mi veriť." Kroky a krik vojakov boli bližšie. Každú chvíľu ju nájdu. Váhavo sa pozrela na ponúkanú ruku a potom sa mu zahľadela do očí. Videla v nich naliehanie ale aj prosbu, žiadosť a čosi záhadné, čo ju lákalo. Natiahla k nemu ruku. Veď nemám čo stratiť. Pomyslela si a v tej chvíli sa v uličke objavili vojaci. Stuhla od strachu, ale chlap si ich nevšímal a schmatol ju za ruku. V okamihu sa jej vojaci, ulička a všetko okolo rozplynuli pred očami. ...