Škriepky cudzinky (D. Ježová, III.B)

 Vieš , niekedy si želám, aby som sa už nikdy nemusela zobudiť . Splynula by som  s prostredím ako čiastočky prachu, len sa rozplývala a rozpínala, ale zároveň bola v každom z vás dlho zakorenená a pochovaná  alebo jednoducho zmizla ako morské riasy na dne toho najhlbšieho oceána . Nie až tak drasticky, lebo mám strach z výšok a oceán  je  priepasť, ktorej úžiny nepoznám , ale rada by som bola súčasťou života, ktorý vo vlastnej koži nedokážem okúsiť.

foto: Z.Valábková

Častokrát sama v noci sedím a počúvam , keď už všetci spia, ticho, ktoré ma tak neskutočne ukľudňuje a  pritom  ma  vnútorne zabíja. Som tak malá oproti sile, ktorá ma ešte stále drží pri živote.

Uvedomujem si , že to nemôžem zmeniť , ale veľakrát sa k tomu vraciam a hľadám dôvody, ako ovplyvniť svoje bytie.  Hodiny premýšľam a až keď na prach roztajú moje bunky, sa uložím spať . Vtedy počujem všetko . Tikot hodín na stene, drobné kvapky odkvapkávajúce z ríny  a hladné ústa vtáčatok otvárajúce sa do prázdna.

Volajú na poplach všetkého a tak zavieram svoje ťažké viečka a nechám ich klesnúť za obrubník vodopád , ktorý sa cez ne rinie.  Ešte pár sekúnd naslúcham vlastnému  srdcu, ktoré mi ťažko udiera do hrude, zbesilo a neúprosne si vyžaduje svoju pozornosť . Potom stíchne a započúva sa do rozprávok , ktoré mu boli kedysi šepkané o raji a detstve , kde nik neumiera. Nechám ho nech si odpočinie a o irónii zajtrajška mu už nerozprávam .

     Ja...už neverím  pomaly ničomu a sotva komu . Umlčala  som svoju nádej , pretože sa zvykla upnúť na nesprávne veci , čo ma zakaždým zrazilo z kolien.  Zlomiť ma išlo ako stebielko a ľudia to vždy neprávom využívali.  Nešlo to ovplyvniť ani zmeniť, pretože taký je dnes svet . Vládnu mu isté pravidlá, hoc  i bez morálky , ale keď sa nad tým pozastaví len pár očí, nič sa nezmení.

Ľudia prestali vnímať  obsah a len na formu upierajú svoje činy.  Ak si príliš dobrý, tvoje srdce je primoc krehké a neschopné brániť  sa. Je to jednoduchý princíp lovu. Všetko v prírode sa točí okolo bodu prežitia silnejšieho. Častokrát smutné, ale pre život prirodzené ako dýchanie  či to, že zablatené mláky plné trblietavých snov vystrieda poprašok úchvatného blaha  a teplý dych  znova rozptýli  to šero.  Zaveje hrejivou náručou  a všetky pochybnosti , naplnené či prázdne očakávania sa vyparia, a zostanú len vytesané rany niekde v chodníku .