Tajomstvo jesenných ševelení (V.Greinerová)

foto: E.Valábková

V ozvenách dopadu októbrového lístia, niekde pomedzi ševeliace koruny stromov, pohládzal zlomený lúč ich drsnú pokožku.

Precitnutie v opare jesenného popoludnia zľahka zmiatlo zopár nepokojných havranov, ktorí akoby zo zvyku recitovali Válkovu Jesennú lásku. Atramentovým perím rozvírili prach dlhých, smutných, letných dní tak nečakane... Až sa jeho pozostatky zhromaždili v obláčiku hmly.

Jeseň mu oddane dovolila rozpínať sa krajinou - dovolila mu presiaknuť všetkými zákutiami obzoru. Zamatová hmla pomaly strácala na priesvitnosti, stávala sa nepatrne matnou ako obraz havrana v mliečnom skle.

Vraj nevidno ani opustený kmeň, ktorého nahé prsty oziabu. Nevidno azúrovú klenbu nad tvojou pokropenou tvárou. Sinavý závoj zastrel jej priezračnú prevrátenú hladinu... Pozostal len nedotknuteľný súzvuk drobných šedín... Šedín jesene, ktorá deň za dňom skladala bordové symfónie zo skrehnutých listov. Zakuklila novembrové tajomstvá do bavlniek šálu, tisícok bavlniek, z ktorých každá utkala svoj vlastný jesenný príbeh.