V najväčšej tme vidieť hviezdy (D.Ježová)

Cítiť to... Chladný bolestivo známy vzdych ťažkého dubu, keď mu mrznú konáre a oriešky ako stratené dietky, sa vytratili v líščích norách či schnú niekde u popolušky na kozube.

Premočený jesenný kabátik už pomaličky schne na háčiku v skrini či ešte stále visí na krehkých uťahaných pleciach, ktoré sa v ňom statočne bránili pred náporom severáku a náhlymi dažďami, ktoré ani rosnička nedokázala spočítať.

Pani Jeseň si v ústach mľaská nikotínovú žuvačku, pretože od chladnej bielej hmly i ju rozboleli akosi pľúca a porazene sa zloží do kúta. Svojimi slzami ešte omyje ...naposledy, na rozlúčku, pár pavučinami zastretých stien a zaleje si šípkový čaj, pri ktorom si takmer vykašle dušu. Svojho verného spoločníka, ktorý sa hravo pohupuje na nitke s ťažkým srdcom, ako ho deti odkladajú do komory, podá svojej najbližšej známej.

Nie, nerobí to s radosťou, tak ako sa nerada pýši svojim lístím, ktoré ukradla, ale jednoducho musí, a i tak už zaspala vo svojej farebnej palete, ktorá ju udrží po koniec leta vo svojich milostných chápadlách.

Duša až povyskočí, keď sa jej dotkne chladná rúčka a zoberie ju do svojho ľadového kráľovstva.

V dychu prelomených slov, keď sa ticho rozloží cez dolinu sŕdc a oblohu pretne plytký omamný čas pokoja, si líhaš zrazu tak nostalgicky do tých perín, ktoré poznáš snáď i naspamäť.

Vybavujú sa ti medové spomienky, chute, vône. Máš zružovené líčka od večerného štipľavého mrazu a v očiach dve iskrička nádeje...Lebo krajinu zastrela tma, očarili ju hviezdy a chumáčiky vločiek sa križujú na každom rázcestí, ktoré ťa vedie domov. Všetko tak dokonale splynulo a chystá sa na odpočinok. Príroda je tichá a pokojná a ty máš chuť ľahnúť si do teplej postele a len sledovať to čaro, ktoré okolo tebe plynie a zhmotňuje sa do neuveriteľne rozprávkovej podoby. Všetko ťa volá, vábi, aby si čas svojho života prežil pokojne, v harmónii.

A tak si sadneš pred oblok, v premrznutých rukách horlivo zovrieš šálku kakaa, nevnímaš, že sa ti prsty skoro popália na keramike, práve si zložil svoj kabát a s nim i svoje srdce na mieste, ktorému hovoríš domov . Studené prsty si priložíš k nosu, ktorý svieti ako Rudolfov a nasávaš ten okamih do posledného dychu, až pokým sa z oblohy nespustia prvé snehové vločky a tvoje očká klipnú od vyčerpania.