V náreku (Veronika Greinerová, III.B)

Zostrihy uponáhľaných pohľadov

v biednych, biednych tmách,

zastreté v zrkadlách výkladov

v neónových odrazoch škvrnitých dúhoviek.

Túžby márnych, márnych snáh,

zakuklené kdesi v predstavách

v mliečnych cestách hviezdnych riek.

Prenasledovaný zvláštnym svetom

bez strachu – nezvyčajným rytmom šľapají

vie, že niet úniku.

S chabými výčitkami – zo zvyku

zotiera prach z hrdzavých koľají.

Šepotu omamného vetra vzdáva hold,

velebí dažďové kryštáliky jesene,

ich hranaté záhyby

pod plášťom nádejí v sklenenom vákuu.

Príbehy stiesnené

v paralelných zákutiach hľadajú smer.

Nesúvislý sled ideí

prepadá vzduchoprázdnom

a rána skladajú symfónie z ospalých úsmevov...

Čo však s tým všedným, všedným ránom?

Pospájaj motúzy nezvyčajných snov

z bavĺn priesvitných nárekov!

Morská obloha tíško načúva ódam,

ódam tvojich zmyslov.

Čiaha ti mäkkou dlaňou v tvár.

Pôvabu rozbitých lastúr vyslov

želaní pár.

Čiaha ti mäkkou dlaňou v kadere

a hĺbkam citov krája stud

zbrázdenej mladosti.