Natiahla k neznámemu ruku. Veď nemám čo stratiť. Pomyslela si a v tej chvíli sa v uličke objavili vojaci. Stuhla od strachu, ale chlap si ich nevšímal a schmatol ju za ruku. V okamihu sa jej vojaci, ulička a všetko okolo rozplynuli pred očami...

Objavili sa vo veľkej kamennej miestnosti. Bolo tam šero. V prvej chvíli sa zľakla, že je znovu vo väzení. Potom si však uvedomila že nábytok v izbe skôr pripomína hrad než celu. A k tomu ju tam premiestnil čarodej. Šokovane sa naňho zahľadela. Prečo to spravil? Nevinne sa na ňu usmial. ,,Urobila si na mňa dojem tým výbuchom. Dosť to oživilo pochmúrnu atmosféru." Zas vedel na čo myslí. ,,Ďakujem za pomoc." odpovedala zahanbene a trochu sa červenajúc. ,,Poriadnych čarodejov je tak málo, že si musíme pomáhať." povedal akoby to bola samozrejmosť. Zatvárila sa nechápavo. Čo tým myslí? Poriadnych? Všimol si jej výraz a tak zmenil tému. ,,Máš kam ísť?" ,,Nie, lovci mi zničili úkryt keď ma našli." smutne sklonila hlavu. Bývala síce v starej chatrči v lese, ale aj tak, vtedy sa aspoň mala kam vrátiť a kde skryť. Chápavo prikývol.

,,Mne lovci tiež zničili môj rodný hrad." Hrad? Zarazila sa, ale to nebolo jediné čo ju prekvapilo. ,,Ako sa ti podarilo prežiť?" ,,Mal som šťastie. Ale moja rodina ho nemala. Všetkých zabili." kým hovoril, zaťal päste až mu zbeleli hánky. ,,Potom máme spoločného nepriateľa." nič lepšie jej nenapadlo, čo by mohla povedať. Chcela dať nejako najavo že ju to mrzí, že s ním súcití. Ale to by mu aj tak nepomohlo, sú to len slová.

Zrazu sa prudko strhol, akoby sa prebral zo zlého sna. ,,Chceš sa ku mne pridať?" s nádejou sa k nej obrátil. ,,Čože?" vedela čo tým myslí, ale čarodejnícke spojenectvá môžu byť nebezpečné. ,,Mohla by si tu zostať. Mohli by sme spolu bojovať proti lovcom. Navzájom si pomôcť." Sama musí uznať, že to znie logicky. ,,Ale ja veľa kúziel nepoznám." Na chvíľu sa zamyslel. Žeby sa nahneval a vykopne ma von? Že so mnou nebude strácať čas?

,,Nevadí. Ja ich poznám dosť. Môžem ťa učiť." zdá sa, že on je už rozhodnutý. Veď nemám čo stratiť. Aspoň dúfam. Hádam to nie je pasť. Zhlboka sa nadýchla aby si dodala odvahu a s milým úsmevom odpovedala, ,,Dobre. Ale keď už budeme spojenci, mali by sme sa predstaviť. Ja som Alexandra." Podala mu ruku. S úsmevom, ktorý naznačoval, že mu odľahlo jej ruku prijal. ,,Ja som Michal."