Zahraničný život našich študentov - 2.časť (V. Greinerová, T. Hilkovičová, R. Valábková)
Zahraničný život našich študentov 2. časť
Veronika (3. A), Nancy (septima), Saša (3. B), Dušan (3. A)
- Pomáhaš v domácnosti rovnako ako doma? S čím napríklad?
Veronika: Áno, musím pomáhať, pretože som vlastne člen rodiny :). Napríklad pomáham chystať večeru, upratať atď.
Nancy: Moja rodinka po mne vyžaduje len si po sebe upratovať, napríklad poumývať riady či udržiavať si izbu v poriadku...
Saša: Jediné, čo je treba v domácnosti urobiť, je naplniť umývačku riadu, čo je celkom jednoduché. Inak, keď niekto niečo potrebuje, proste príde a my pomôžeme, ako sa len dá.
- Oslavovali ste už niečo? Prebiehajú oslavy rovnako ako u nás?
Saša: Oslavovali sme narodeniny mojej hosťovskej mamy. Dali sme jej karty s prianím, išli na večeru - skoro ako u nás.
Dušan: Akurát cez víkend mala frajerka 18. Oslavy sú približne také isté, ako u nás, akurát všade dávajú dánske zástavy.
Nancy: Oslavovali sme narodky, väčšinou sa ľudia chodia niekam najesť, tak ako u nás, ale tu je strašne veľa reštaurácií. A také veci napr., že keď máš narodky, dostaneš dezert alebo dokonca celé menu zadarmo. Potom sme mali všelijaké párty a keď bol napr. Superbowl (finále sezóny amerického futbalu), tak všetci si pozývali domov známych, mali veľa jedla, oslavovali. Akurát teraz máme Veľkú noc, ale to oni nejako extra neoslavujú, len sme mali Easter Egg Hunt - čo sa hľadajú vajíčka a inak ideme len v nedeľu do kostola, tak ako každý týždeň.
- A čo vravíš napríklad na „banality“ ako rôzne spotrebiče alebo iné veci, ktoré používame stále? V čom sú rozdiely?
Saša: Niekedy sa tu vyskytnú naozaj zaujímavé kúsky ako napríklad „robič špagiet“ na home-made špagety (mňam). Najväčším rozdielom boli obchody a to, aké sú veľké.
Nancy: Spotrebiče majú podobné ako u nás. Každá rodina má typickú veľkú dvojdverovú chladničku. Banality ako jedlo, napr. keď si my robíme palacinky, tak si normálne doma zarobíme cesto, oni si ho radšej kúpia v obchode a z prášku si ho doma zarobia. Strašne veľa ľudí nekupuje celé ovocie, ale "čerstvé" už vopred nakrájané, čo vôbec nechápem. Už som spomínala tie bankomaty, ktorými môžeš prejsť "drive-thru", čiže nemusíš vystupovať z auta. Tak sa tu dajú zaplatiť aj účty - funguje tak pošta, lekáreň a všeličo iné. Potom tu máme pri jednom obchode v meste taký prístroj, ktorý som u nás ani v Európe ešte nevidela, že si v ňom môžeš za 2 doláre napáliť CD-čko/DVD-čko.
- Čo ti zo Slovenska najviac chýba?
Veronika: Najviac mi chýba moja rodina, kamaráti a moja iba 10-minutová cesta do školy peši, ktorá sa teraz zmenila na 45-minútovú cestu autobusom.
Nancy: Chýba mi mamina, rodina, kamaráti a tanec - vážne moc.
A potom napr. také pochopenie, lebo Amíci sú v niektorých veciach fakt divní, ale je to úplne iná kultúra, takže ja to beriem v pohode, ale niekedy sa fakt potrebujem porozprávať s nejakým Slovákom! Napr. tu sa niečo stane na škole a za 1 hodinu to vedia všetci, strašne sa tu šíria klebety... Oni to ani nemusia myslieť v zlom, ale prídu k niekomu a hneď "vieš čo sa stalo?!...." a to mi trocha vadí a to mi chýba na Slovensku, lebo mi síce ohovárame, ale neriešime každého a tu vedia všetci o všetkých a o všetko, čo sa stalo. Sama som bola prekvapená, koľko o mne vedeli ľudia z našej školy a to len od druhých!!!
A potom mi, samozrejme, chýba slovenské jedlo, ale mamina mi poslala asi už 3 balíky so sladkosťami v priebehu jedného, dvoch mesiacov. Za pár dní ideme asi robiť rezne, tak sa teším!
Saša: Teplo. A rodina s priateľmi, samozrejme.
Dušan: Horský bike a kopce.
- Aká bola tvoja angličtina? Zlepšila sa, odkedy si v zahraničí? Ľahko si si zvykol na to, že musíš hovoriť cudzím jazykom?
Saša: Moja angličtina stačila na to, aby som prežila prvý týždeň, čo som bola rada, odvtedy sa len zlepšujem.
Nie je to až také ťažké, keď s niečím prichádzate do kontaktu denno-denne, nie je ťažké si zvyknúť. Niekedy by som ale najradšej nepovedala už ani jedno anglické slovo.
Dušan: Tak nebolo to najľahšie, ale dalo sa to. Nie som v anglicky hovoriacej krajine, ale zlepšiť sa to dá.
Nancy: Ja si myslím, že moja angličtina bola dostatočne dobrá na to, aby som odišla a nemala problém komunikovať. Jasné, že tá anglina bola na začiatku taká strnulá, jasné, že som koktala a nehovorila som plynule a niekedy na začiatku som dokonca občas zareagovala aj po slovensky, keď sa ma niekto niečo opýtal! Ale jasné, že som sa zlepšila, pretože keď využívaš jazyk denno-denne, nedá sa to porovnať s tým, čo ťa naučí škola. Určite nebudem po návrate vedieť celú slovnú zásobu, či nebudem hovoriť ako Native Speaker, ale naučila som sa napr. lepšie používať časy...
- Odporučil by si štúdium v zahraničí každému študentovi alebo je niekto, kto by nad tým nemal ani uvažovať?
Veronika: Áno, určite by som to odporučila každému, kto chce takéto niečo skúsiť a nebojí sa zaradiť do novej skupiny ľudí. Nie je to síce najľahšie, ale o to lepší pocit budeš mať, keď to zvládneš. Som rada, že som využila túto príležitosť a určite by som to nemenila, pretože takáto možnosť sa už nemusí nikdy naskytnúť a to, čo vám dá život niekde inde, skúsenosti, no aj prekonávanie prekážok, vám nikto inak nevynahradí :) .
Nancy: Ja si myslím, že to nie je pre každého. Ten, čo sem ide, to musí vážne chcieť, lebo inak by boli preňho začiatky veľmi ťažké. Musí skutočne chcieť spoznať nových ľudí, kultúru a tak... Inak, keby tu bol len tak, tak si viem predstaviť, že by na začiatku plakával, lebo je to tu úplne všetko iné.. Ale zas sa stavím, že nakonci by nechcel odísť!!! A tiež si myslím, že človek by mal mať pár vlastností, keď sem chce ísť - určite odvahu, zvedavosť a záujem o nové veci.
Saša: Určite, ak má niekto tú príležitosť ísť študovať do zahraničia, nech ju využije. Naučí sa jazyk, spozná nových ľudí, kultúru... Myslím, že každý má na to, aby išiel niekam, kde sa zdokonalí v jazyku.
Dušan: Určite to nie je pre každého.
- Ak by si dostal príležitosť, išiel by si znovu sem alebo do inej krajiny?
Veronika: Áno, určite by som sem šla aj znova (dokonca by som tu aj najradšej zostala :D). Taktiež kvôli tomu aj uvažujem o živote v zahraničí.
Saša: Ja hlavne dúfam, že budem mať príležitosť vrátiť sa do Štátov. Ale určite by som vyskúšala aj iné miesto.
Nancy: Toto je veľmi ťažká otázka. Lebo už tu zostávam len 70 dní a len si na to spomeniem a chce sa mi strašne plakať, nebudem o tom radšej hovoriť. Lebo ono to nejaký čas trvá, kým spoznáš tých ľudí, kým sa skamarátiš a kým sa v ich spoločnosti môžeš cítiť úplne odviazane.. Ja som nemala problém urobiť si kamarátov, ale fakt to trvalo, kým som našla tých správnych ľudí...Vystriedala som strašne veľa partií a dosť to trvalo, kým som našla tú správnu pre mňa. A preto si teraz naozaj neviem predstaviť, že proste odídem, pretože stále je tu tá možnosť, že už ich v živote neuvidím...Aj keď by som sa sem strašne chcela vrátiť na vysokú školu, dostať štipendium, lebo tu to nie je také strašne ťažké ako v Európe.
Síce by som chcela vidieť aj iné časti sveta, ale keby som mohla, tak asi sa vrátim sem. Nebývam vo veľkomeste a nemala som možnosť ísť sa pozrieť do veľkých amerických miest, aj keď nie sú tak ďaleko, ale keby som si mohla vybrať, tak naozaj by som skončila tu, lebo tí ľudia mi budú veľmi chýbať.. Dokonca aj napriek tomu všetkému, čo sa tu stalo, lebo na škole sa fakt strašne šíria tie klebety...
Dušan: Ak by sa niečo naskytlo, určite by som skúsil hlavne Škandináviu.